Malá princezná

príbeh, ktorý sa dá využiť v cykle stretiek, alebo aj na nočnú hru - na motívy Malého princa v dnešnej dobe pre dnešných mladých

 

1. Dievčina si vykračovala po lúke. Bol nádherný slnečný deň. Tráva jej siahala vyše pása a keď sa sklonila, takmer ju nebolo vidieť. Vonku fúkal mierny vánok. Práve ten k nej priniesol slová: ,,Prosím, nakresli mi ovečku.“ Strhla sa. Niekde už tie slová počula. Nevidela však nikoho, komu by mohli patriť, a tak pokračovala ďalej. Vytrvalý hlas však pokračoval: ,,Prosím, nakresli mi ovečku!“ Rozhodla sa mu odpovedať: ,,Kto si? A kde si? Nevidím ťa! Ako ti môžem nakresliť ovečku, keď nemám pero ani papier? A vôbec neviem kresliť!“ Zrazu ju niekto potiahol za spodný lem šiat. Otočila sa a za ňou stálo malé dievčatko v dlhých, princeznovských šatách s korunkou na hlave. ,,Zbytočne hľadáš výhovorky. Ja tú ovečku potrebujem. Stačí mi celkom maličká. Musí chrániť moju ružu pred baobabmi.“ ,,Tvoju ružu? Ovečka? Odkiaľ prichádzaš? Niekoho mi veľmi pripomínaš...“ ozvala sa nesmelo dievčina. ,,Sadni si so mnou na chvíľu do trávy a ja ti to vysvetlím...“ ochotne sa ponúkla malá princezná.

 

2. ,,Skutočne ti niekoho pripomínam? Vieš, je to zvláštne...prišla som zďaleka. Tam, odkiaľ pochádzam, je všetko maličké. Aj moja ruža, aj hviezdy, aj západ slnka. Iba baobaby sú veľké. A nebezpečné.“ Dievčina sa na chvíľu zamyslela. ,, Máš rada ruže? Prečo?“ Malá princezná odpovedala: ,, Moja ruža je jediná. Robí mi spoločnosť tam, kde nie je nikto okrem mňa. Vyčíta mi chyby, upozorní ma, keď sa o svoje miesto nestarám, ale chváli ma, keď ju starostlivo polievam a nezabúdam sa s ňou rozprávať. Avšak raz, potom druhý raz, potom tretí raz...bola som veľmi unavená, a o ružu som sa síce postarala, ale zabudla som vytrhať trávu, ktorá rástla okolo. Z tej trávy sa stali baobami. A tie sú veľké. Ak nenájdem ovečku, ktorá ich zožerie, moje miesto bude zarastené – oni totiž rastú veľmi rýchlo. A ja sa nebudem môcť dívať na západ slnka. Na to, čo ma najviac teší a z čoho sa radujem. Už chápeš? Potrebujem ovečku. Nakresli mi ovečku.“

 

3. Dievčina teraz pochopila. Nedalo jej to však a preto sa opýtala ďalšiu otázku: ,,Odpusť mi moju zvedavosť, ale prečo práve ja? Prečo si prišla prosiť o ovečku mňa?“ Tentoraz malá princezná nezaváhala ani chvíľu. ,,Keď som si uvedomila, že potrebujem ovečku, vybrala som sa navštíviť učiteľa. Je predsa múdry a mal by vedieť kresliť – vieš, u mňa ožíva čokoľvek, čo je potrebné. A ovečku naozaj potrebujem. Zaklopala som teda na dvere jeho triedy. Ozvalo sa: Vstúpte! Nenápadne som vstúpila do triedy plnej žiakov. Tí v prvých laviciach ticho sedeli, tí v zadných sa ohadzovali akýmisi papierikmi. Niektorí si písali poznámky a niektorí čítali čosi pod lavicou. A učiteľ? Stál pred tabuľou, pred veľkým obrazom ovečky a čosi vysvetľoval. Radostne som vykríkla: ,,Prosím, darujte mi ovečku!“ Učiteľ si ma najprv nevšimol. Naďalej zanietene vysvetľoval, ako ovečka vyzerá, čím sa živí, koľko môže mať rokov, aký má latinský názov. Musela som prísť celkom blízko a prihlásiť sa. Keď si konečne všimol moju ruku a vyvolal ma, zopakovala som svoju prosbu: ,,Prosím, darujte mi ovečku!“ On však odvetil: ,,Koľko si mala bodov z písomky? Ak si nemala plný počet, vieš, že si pečiatku nezaslúžiš. A mám len včeličky, žiadne ovečky. Kde tu vidíš ovečku?“ Nerozumela som mu, a tak som sa nechápavo zahľadela na veľký obraz ovečky zavesený nad tabuľou. Asi pochopil, na čo sa dívam, pretože spustil svoj monológ: ,,To nie je ovečka, ale Ovis aries, ovca domáca, trieda cicavce, podtrieda živorodé...“ prestala som ho počúvať. Nemohol mi dať moju ovečku a ja som nemohla ďalej strácať čas.

 

4. Malá princezná na chvíľu stíchla. Dievčina sa nedočkavo opýtala: ,,A ďalej? Ako to bolo ďalej?“ Po krátkej prestávke malá princezná pokračovala: ,,Prechádzala som sa po chodbe školy, keď ma niekto zastavil. Nepoznala som ho až tak dobre, ale občas som ho zahliadla v hlúčiku v kúte počas prestávky. On však neváhal a prihovoril sa mi: ,,Ideš od učiteľa? Aj teba vyhodil za dvere? A koho zase skúšal? A všimla si si, že si už tri dni nevymenil kravatu? A topánky má celé ošúchané?“ skúsila som prerušiť prúd jeho slov: ,,Prosím, nemáš pre mňa ovečku?“ Moja otázka padla na neúrodnú pôdu. On totiž spustil: ,,Ovečku? Fúj, veď tá smrdí a ja si to predsa nemôžem dovoliť. Veď čo by si o mne pomysleli ostatní? Že som z valala? Z dzedziny? A ty zháňaš ovečku? Chceš azda, aby som to povedal ostatným? Ale nie, to nemôžem, nemôžem sa predsa zahadzovať s takým nepodstatným faktom, ja musím zistiť, akú účes má dnes ona a s kým sa pohádal on. A potom to poviem ostatným. Nevieš o niekom zaujímavom?“

 

5. Vyšla som pred školu a so smutným výrazom som sa vydala hľadať ovečku, čo by zachránila moju ružu i západ slnka. V hlúčiku detí som postrehla vyššiu postavu, ktorá čosi vysvetľovala. Priblížila som sa. Áno, jeho som už tiež kdesi videla. Stretávame sa predsa pravidelne, každý týždeň. Hrávame sa, rozprávame, môžem mu veriť. Teraz je však obklopený cudzími deťmi. Viem, mne už dal naozaj dosť, a je tu čas, aby dával aj ostatným. Spomenula som si však na jeho slová: Dávam ďalej, čo som dostal. A v tom mi to došlo! Potrebujem nájsť niekoho, kto ovečku dostal, a teraz ju môže podarovať ďalej. Nechala som ho medzi deťmi, iba z diaľky som sa otočila a videla, že kráča ďalej. Ale viem, že v mojom srdci bude mať vždy špeciálne miesto a ja budem pre neho rovnako výnimočná.“

 

6. Dievčina počúvala so zatajeným dychom. Pomaly začínala chápať súvislosti. Rozhodla sa však malú princeznú neprerušovať a nechať ju rozprávať jej príbeh. ,,Potrebovala som láskavú ruku a pohladenie. Potrebovala som niekoho, kto so mnou pôjde hľadať ovečku. Človeka, ktorý bude so mnou kráčať dovtedy, kým nezosilniem a nezvládnem tú cestu sama. A zrazu kráčali vedľa mňa. Dve rúčky stvoril deťom Boh...za ruku ma držal Kráľ a Kráľovná. Spolu sme tvorili celok. Nemuseli ani prehovoriť, stačilo ma nenápadne usmerňovať. Kráčali sme po ceste a keď bola predo mnou priepasť, ktorú som nevládala preskočiť, stačilo sa pevne držať a spolu sme to zvládli. Prečo som si len na nich nespomenula skôr? Zrazu sme však prišli k divokej rieke. Po nad ňu viedol vetchý lanový mostík. Taký úzky, že mohol po ňom prejsť len jeden človek. A taký slabý, že ten človek musel byť veľmi maličký.“ ,,Ako ty!“ vykríkla dievčina. ,,Ako ja,“ prikývla princezná. ,,A nebála si sa?“ ,,Priznám sa, mala som obrovský strach. Ale potom som videla nádej v očiach Kráľa a Kráľovnej. Nádej, že budem pokračovať a nájdem ovečku, zachránim ružu i západ slnka. Hoci sama, musela som putovať ďalej.“

 

7. Na chvíľu stíchli obe dievčatá. Malá princezná zavrela oči a spomínala. Dievčina sa nadýchla a povedala: ,,Prepáč mi, malá princezná. Ako si to zvládla sama? Bez peňazí, bez ...“nestihla ani dopovedať, keď ju princezná prerušila: ,,Peniaze? Nikdy neboli pre mňa dôležité. Stretla som však ženu, či vlastne ešte iba dievča? pre ktorú peniaze znamenali všetko. Prosila som ju: ,,Nakresli mi ovečku!“ ale ona sa iba zasmiala, hodila mi akési mince a odvetila: ,, Choď si kúpiť niečo na seba. A nepleť mi tu nejakú ovcu, vlna sa už dávno nenosí. V móde je hodváb a kožušina. A vieš čo, keď už budeš nakupovať, kúp si aj čosi na tvár. Predsa len, vidím tam akési vrásky, nechápem, že tak skoro, a pery ti tiež takmer nevidieť, chcelo by to rúž. A čo to máš na nohách? Nič? Ty nemáš topánky? Počúvaj, a si ty vôbec odtiaľto? Kde máš telefón? Veď si zavolaj kamarátky a choďte spolu niekam...“ nie, toto som nevládla počúvať. Peniaze menia človeka. Ja som sa nepotrebovala takto zmeniť, chcela som len malú ovečku...

 

8. Od tejto ženy som utekala veľmi rýchlo. Bežala som a bežala...a za mnou utekal môj nerozlučný priateľ – tieň. Po chvíli som dobehla na jedno nádherné miesto. Lúka a na nej malé jazierko, z ktorého vytekal potôčik. Prišla som k nemu a chcela som sa na chvíľu osviežiť. Naklonila som sa nad hladinu a v tom som zbadala...“ ,,seba!“ dokončila dievčina. ,,Máš pravdu,“ odvetila malá princezná, ,,zbadala som seba. Nabrala som vodu do dlaní a ovlažila som si tvár. Vrásky, čo spomínala žena, boli vrásky úsmevu. Pery? Boli presne také, aké mali byť. A bosé nohy? Ochladila som si ich v potôčiku a studená voda vyliečila všetky drobné ranky. Zadívala som sa na svoj odraz vo vode. Bol čistý. Jasný, osvetlený lúčmi zapadajúceho slnka. Musela som sa poponáhľať, aby tento západ nebol posledným. Ani pre mňa, ani pre moju ružu.“

 

9. Tento krát som sa pustila cestou cez les. Po úzkych cestičkách som chvíľami kráčala, chvíľami utekala. Niekto sa mi pozdravil. ,,Dobrý deň!“ ,,Dobrý deň,“ odvetila som. ,,Prosím ťa, skroť si ma,“ ozvalo sa a z malej nory sa na mňa díval pár očí. Maličká líška. Musela som sa opýtať: ,,Nerozumiem ti. Neviem, čo znamená skrotiť. Ja hľadám len ovečku. Potrebujem ju. Nemôžeš mi nejakú nakresliť?“ ,,Milé dieťa,“ odvetila líška, ,,veď skrotiť znamená vytvoriť si puto. Keď jeden odíde, druhému je ľúto. Ak si ma skrotíš, budem pre teba jediná na sveta a ty budeš pre mňa jediná na svete. Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme. Musíš byť veľmi trpezlivá!“ ,, Drahá líška,“ odpovedala som jej, ,, ja už priateľku mám. Moju ružu. A tú musím chrániť. Nemôžem začínať niečo, kým nedokončím svoje poslanie. Ale sľubujem ti, že ak nájdem ovečku a moja ruža prežije, spoločne sa budeme dívať na západ slnka. Ak si ťa neskrotí niekto iný. Dovidenia.“ ,,Dovidenia, malá princezná, budem tu čakať!“ zavolala za mnou líška, no ja už som bola na ceste za tebou.

 

10. ,,Za mnou? Ako si vedela, že hľadáš mňa?“ pýtala sa dievčina. Malá princezná sa na ňu pozrela s očakávaním v očiach. ,,Viem, ja viem, lenže to, čo žiadaš...“s obavami vyslovila svoje myšlienky. ,,Neboj sa, tvoja ovečka bude u mňa v dobrých rukách. Keď ti ju zveril otec, povedal ti, že od teba závisí jej život. A ty si sa o ňu poctivo starala. Dostala si dar. Teraz je však čas, aby tvoja ovečka pomohla iným. Mojej ruži, a západu slnka,...a aj mne. Prosím, daruješ mi ovečku?“ Táto otázka malej princeznej rozvírila pokojné vody dievčininho srdca. A predsa kdesi v hĺbke vedela, že ten deň prísť musí. Preto len chytila za ruku malú princeznú a zaviedla ju na koniec lúky. Tam sa pokojne pásla malá ovečka. ,, Je presne taká, akú potrebujem! Ona zachráni ružu, aj západ slnka! Neboj sa, baobaby jej zachutia...A bude jej u mňa dobre,“ radostne prehovorila malá princezná. ,,Dám ti k nej aj povrázok, aby ti neušla a vždy ti pomáhala,“ dodala dievčina. ,,A teraz prosím choď. A ponáhľaj sa! Nech tvoja ruža nezahynie a ty uvidíš aj dnešný západ slnka!“ Posledné slová venované malej princeznej však počul už len vietor. Dievčina sa otočila a s pokojným srdcom sa vrátila domov.

 

autor: Betka H.